Skalistý potok najhlbšou a najdlhšou jaskyňou v Slovenskom krase

Daniel Hutňan (ZO 1-10 Speleoaquanaut)

Speleofórum 2002


Magická hranica Slovenského krasu – 300 m, konečne padla. Denivelácia jaskyne Skalistý potok sa po posledných objavoch v roku 2000, za ktoré sme dostali cenu za najväčší objav v zahraničí na Speleoforu 2001, priblížila 300 m hranici na minimum. 13.1.2002 sa sen stal skutočnosťou. Zameranie priestorov, objavených v priamom smere v roku 2000 a objavenie ďalších 250 m chodieb znamenalo, že Skalistý potok sa stal s hĺbkou 317 m a dĺžkou 5 658 m treťou najhlbšou a piatou najdlhšou jaskyňou Slovenska. Po prekonaní Domice je zároveň najhlbšou a najdlhšou jaskyňou Slovenského krasu.

Jaskyňa Skalistý potok sa za 16 sifónom člení na dve vetvy. Vetva, smerujúca do planiny, umožnila jaskyniarom v priebehu takmer 15 rokov vystúpať meandrujúcou chodbou s aktívnym tokom až pod hranu planiny, takmer 300 m nad úroveň hladiny vody v sifónoch. Ďalším objavom v tejto vetve bráni extrémnosť nasadenia speleopotápačov pri akciách dlhších ako 20 hod.

Vetva v priamom smere začala vydávať svoje tajomstvá po prekonaní 21.sifonu V priestoroch za ním bol zistený zaujímavý prípad divergencie vodného toku a v jaskyni sa začali objavovať pieskové sifóny bez vody, v ktorých bola nameraná menšia nadmorská výška ako v preplávaných sifónoch. Výskum v tejto vetve je podmienený extrémne nízkym stavom hladiny vody. Práve sem sme po objavoch v roku 2000 chceli zamerať našu snahu o prekonanie hĺbkového rekordu jaskyne.

Dňa 12.1.2002 sme absolvovali spolu s Martinom Honešom členskú schôdzu Komisie pre speleopotápanie – východ Slovenskej speleologickej spoločnosti a 13.1. skoro ráno vyrazila skupina pod vedením Zdenka Hochmutha (Jožo Kovalik, Jožo Mikloš zv. Mufi a Ervín Nemethy) ako podporný tým a Daniel Hutňan a Martin Honeš ako potápači priamo k vchodu do jaskyne na úpätie Jasovskej planiny.

Po zanorení (9:00) sme za 1 hod.15 min prekonali 21.sifónov. Nasleduje 500 m suchý úsek, ktorý pripomína prekážkovú dráhu s vysokým stupňom obtiažnosti, predstavujúci kombináciu lezeckých úsekov, piesočných svahov a zablatených skalných blokov. Prekonávame ho osvedčeným spôsobom, suché neoprény podhrnuté tak, aby telo dostatočne vetralo a využívame každú možnosť doplnenia tekutín z občasných priezračných jazierok. Každý z nás má na chrbte batoh s jednou potápačskou fľašou, plutvami, automatikou, maskou, rukavicami a čižmami. Okrem toho nesieme fotoaparát, meraciu súpravu a zásobu müsli tyčiniek na predpokladaný 12 hodinový pobyt.

Po hodine trápenia prichádzame k 22. sifónu, aby sme zistili, že nedorozumením sme vzali od 21. sifónu len jednu automatiku. Hlboko skláňam hlavu pred Martinom, ktorý sa bez slova otočil a zvládol znovu cestu k 21. sifónu a späť za necelých 60 min. Potom už bez problému prekonávame 22. sifón, v ktorom som počas Martinovej neprítomnosti opravil šnúru tak, že z nepríjemného 20 m dlhého preplietania sa medzi kulisami pod vodou sa stal pomerne jednoduchý 10 m potápačský problém. Za sifónom vyzliekame neoprény, obúvame čižmy a naľahko len s meracou súpravou absolvujeme 750 m priestorných chodieb, siení a piesočných a štrkových sifónov až na miesto, kde sme ukončili meranie v roku 2000.

Začíname s mapovaním v 10 m vysokej pukline, po prekonaní ktorej sme opäť v priestornej chodbe. Laserový diaľkomer v kombinácii so sklonomerom a kompasom SUNTO, merajúcimi s veľkou presnosťou umožňujú až 40 m zámery. Prekonávame ďalších 500 m a dostávame sa na miesto, kam som v roku 2000 pri poslednej akcii dobehol v objaviteľskej eufórii. Na plastových ceduľkách máme 50 zámerov s nákresmi profilov chodieb pri každom bode. Rozhodujeme sa ďalej pokračovať bez meracej súpravy. Po ďalších 250 m sa klesajúcou chodbou s piesočným dnom dostávame k sifónu č. 23 ktorý uzatvára ďalšiu cestu. Neváhame a vraciame sa domapovať objavy až po uvedený sifón.

Cesta späť je únavná až halucinogénna (obúvame si plutvy v domnení, že sme úplne inde, než v skutočnosti sme), i napriek tomu máme ešte dosť energie, aby sme preskúmali odbočku medzi 21. a 22. sifónom, ktorá však opäť končí v známych častiach. Z jaskyne sa vynárame po 11 hod. a 45 min..

Presne po 12 hod. od zanorenia do 1. sifónu Skalistého potoka sa objavujú svetlá auta v ktorom prichádza podporný tým s Mirom Terrayom a jeho ženou Majou s fantastickou slivovicou. Bez kvalitného zázemia, ktoré vytvára spoľahlivosť Zdenka Hochmutha a jeho party si náročné operácie na Skalistom potoku neviem ani predstaviť.

Časový priebeh akcie:

9:00 zanorenie
10:15 vynorenie za 21. sifónom
11:30 príchod k 22. sifónu
12:30 návrat Martina s automatikou a prekonanie 22. sifónu
13:00-16:30 prienik a mapovanie k 23.sifonu
17:30 návrat k 22. sifónu
18:30 návrat k 21. sifónu
20:45 ukončenie akcie

Prenesenie nameraných údajov do mapy jaskyne potvrdilo naše tušenie. Jaskyňa v priamom smere ďalej klesá a jej najnižším miestom sa stal posledný merací bod v sifóne č.23. Prekonanie sifónu je na hranici možností, ale zároveň výzva, ktorú sme prijali.

Literatúra:

Hochmuth Z. (1992): Novšie poznatky z prieskumu jaskyne Skalistý potok a morfológia častí objavených v rokoch 1989-1990. – Slov. kras, XXX: 3-15. Martin.
Hochmuth Z. (1994): Skalistý potok - ďalší príklad divergencie podzemného toku. – Sprav. Slov. speleol. spol., 4: 15-17. Liptovský Mikuláš.
Hochmuth Z. (2000): Problémy speleologického výskumu podzemných tokov na Slovensku. –Slov. speleol. spol.: 1-164. Prešov-Košice.

 

Zpět