Záchrana uviaznutého potápača v Rákóczi barlang v Maďarsku 26. - 31. 1. 2002

Gusto Stibrányi

Speleofórum 2002


V sobotu podvečer 26.1.2002 okolo 18:00 sa maďarský potápač Zsolt Szilágyi nevynoril zo sifonu jaskyne Rákóczi (sv. Maďarsko). Po niekoľkých hodinách neúspešného hľadania, pri balení materiálu potápači zachytili jeho volanie cez puklinu. Následne nato sa rozbehla záchranná akcia, ktorá v Strednej Európe doteraz nemala obdobu. Sústredeným úsilím maďarských, slovenských a českých potápačov, jaskyniarov a oficiálnych záchranárskych zložiek malo toto potápačské nešťastie celkom mimoriadne šťastný koniec.

Jaskyňa Rákóczi sa nachádza v kopci zvanom Esztramos neďaleko obce Bódvaszilas, pod Dolným vrchom, avšak na južnej strane rieky Bodva. Hlavnú masu kopca Esztramos tvoria epimetamorfované Steinalské vápence stredného triasu. Samotný kopec sa však nachádza na rudonosnej línii smeru JZZ–SVV, ktorá sa tiahne od mestečka Rudabánya a stráca sa až pod svahmi Dolného vrchu pri obci Tornanádaska. Tenké, ale bohaté sloje železnej rudy sa v Esztramosi ťažili od ranného stredoveku a tak sa stalo, že pri razení banských diel, štôl, sa objavovali jaskynné priestory, niektoré aj čiastočne vyplnené vodou. V Esztramosi je dnes známych a evidovaných 52 jaskýň, z ktorých má 11 prirodzený vchod a 31 bolo objavených pri banskej činnosti. Jaskyňa Rákóczi je druhá najdlhšia z nich a vďaka intenzívnemu potápačskému prieskumu v sedemdesiatych rokoch sú dnes známe vodou zaplnené priestory rozsiahlejšie, ako tie nad vodou. Jaskyňa je známa a unikátna najmä sekundárnou výplňou, v ktorej prevládajú veľmi pestrofarebné subaquatické tvary. Pestrosťou a rôznorodosťou kryštalických foriem kalcitu sa v týchto jaskyniach zaoberá už niekoľko generácií odborníkov. Je veľmi citlivo sprístupnená oceľovým schodiskom a pôsobivo osvetlená modernými svietidlami.

V minulom storočí, po prakticky úplnom vyťažení železnej rudy, sa začala totálna devastácia kopca a to smerom od hora nadol intenzívnym ťažením vápenca pre železiareň v Ózde. Až útlmom železiarstva v prvej polovici deväťdesiatych rokov sa zastavila ťažba a možno povedať, že aj život na Esztramosi a v obci Bódvarákó pod ním. Bývalý lom, ako aj obslužné prevádzky pod kopcom boli opustené a chátrajú. Dnes je to smutné rumovisko s množstvom napoly zrútených hrdzavých konštrukcií rozpadávajúcich sa strojov a dopravných prostriedkov.

Návštevný režim jaskyne je sprísnený a obmedzený len na vykonávanie prieskumu a výskumu. Okrem niekoľkých karsológov má povolenie na prieskum aj niekoľko známych osobností speleopotápania v Maďarsku. Na základe takéhoto povolenia bol umožnený v kritický deň v sobotu 26.1.2002 vstup do jaskyne aj skupine potápačov pod vedením Zoltána Szaba. Potápači pôsobili v troch družstvách, z ktorých práve Zoltán Mülhauser a Zsolt Szilágy ako posledná dvojka okolo pol šiestej večer sa ponorili s cieľom urobiť videozáznam v časti zvanej Ördög sörözője (v preklade, Čertova piváreň). Jazero v hlavnej sieni je hlboké 20 m a tzv. Brána rozmerov ca. 2 x 2,5 m do klesajúcej chodby vedúcej do Čertovej pivárne sa nachádza v skalnej stene v hĺbke 12 m. Potápači upevnili vodiacu šnúru na strop ešte v suchej časti nad Bránou, ktorá vertikálne visela dolu až na dno v hĺbke 20 m, kde bola zaťažená potápačským olovom. Prvý potápač, Szilágyi si priviazal koniec lanka svojej cievky k tejto hlavnej vertikálnej šnúre a Mülhauser sa len pripol karabínkou do jeho šnúrky.

Zoltán Mülhauser videl naposledy svojho druha pri návrate za sebou asi tri metre vtedy, keď sa už sám nachádzal len asi dva metre od vertikálnej vodiacej šnúry. Voda sa však už rapídne kalila a viditelnosť bola za chvíľu nulová. Ďalej si ho už ani nevšímal a vystupoval nahor. Až keď asi tri metre pod hladinou v čistej vode spozoroval, že druh ho nenasleduje, vrátil sa a zistil, že šnúra je už odviazaná a Zsoltiho niet. Po vynorení sa začalo intenzívne pátranie, ktorého sa zúčastnil aj vedúci akcie Szabó Zoltán, avšak bezúspešné. Po troch hodinách, keď už vzdali všetku nádej a začali vyťahovať prázdne flaše z hladiny, Szabó aj Mülhauser spozorneli na tlmené volanie. Vzápätí nastalo euforické haló-zovanie a radosť, že Zsolti je niekde ešte pri živote. O minútu na to bola alarmovaná maďarská jaskyniarska záchranná služba.

Podľa výpovede Zsolta Szilágyiho, on sa vracal späť za Mülhauserom a priťahoval sa navíjaním šnúrky na bubon. Nevšimol si, že vtiahol vertikálnu šnúrku do chodby cez Bránu a odviazal sa. Pri pripínaní cievky na výstroj sa mu vertikálna šnúrka vyšmykla z ruky a ako tetiva luku ťahaná dolu olovom zmizla v kalnej vode. Stalo sa to vtedy, keď bol sústredený na pripínanie cievky. Keď sa pohľadom vrátil, už nevidel nič. Stratil orientáciu a ako sa pokúšal hľadať východ z podvodného labyrintu, naďabil na stúpajúci komín s hladinou čistej vody. Keď zistil, že je v uzavretom malom priestore neodvážil sa dať si dolu masku (v takýchto bublinách sa môžu nachádzať nebezpečné otravné plyny z bahennej hniloby) a štyrikrát sa pokúšal vrátiť, no nenašiel východ. Napokon členitý priestor plný skalných britov nad hladinou rozmerov zhruba 1x2 m a vysoký asi 2,5 m komunikoval s hlavným priestorom nad jazerom cez takmer vertikálnu puklinu so škárou vo vápenci širokou tak 1 až 1,5 cm. Vďaka tejto špáre mal dostatok vzduchu na dýchanie a bolo možné s ním aj ťažko, ale predsa len hlasovo komunikovať.

Ešte v noci sa rozbehla záchranná akcia, ktorá mala v počiatkoch charakter čisto len potápačský. Po niekoľkých neúspešných pokusoch ma ráno 4:55 volali chlapci z maďarskej jaskyniarskej záchrannej služby s požiadavkou o pomoc slovenských speleopotápačov.

Jaskyňa sa už vtedy hemžila potápačmi, medzi ktorými dominoval senior potápač, autorita, László Czakó, z ktorého vyžaroval kľud a rozvaha. Jeho 50 m dlhá nargilová hadica s telefónnym káblom však bola krátka, no v malom Maďarsku nie je také jednoduché zohnať dlhšiu nargilu pre potápanie v jaskyňnom bahne.

Zdena Hochmutha som zobudil o 5:50 a on sa okamžite pustil do zháňania prešovských potápačov. O 10:30 dorazili na miesto a Šimkovič sa krátko popoludní aj zanára, no nedarí sa mu najsť prielez k Zsoltimu podobne jako ostatným potápačom pred ním.

Aktivity v jaskyni boli ešte stále sústredené na riešenie potápačského problému, no Paliho Bercika, technika Aggteleckého národného parku už napadla myšlienka, že by sa snáď dalo k nemu prebiť cez skalu. Vzhľadom na dobrú zvukovú komunikáciu s nešťastníkom sa predpokladala vzdialenosť len niekoľkých metrov. Všetci sme pripúšťali tak 3 až 5 metrov, tí najskeptickejší hovorili možno 8 m. Pali Bercik a mnohí ďalší, vrátane mňa sme sa nádejali v možnosti vykonania vrtu do kaverny, kde bol Zsolti uviaznutý. Cez takýto otvor by sa ho dalo udržiavať v teple a pohode. Hadicou by mu bolo možno transportovať teplé tekutiny aj potravu. Problémom sa ukázala technika vrtania a časový faktor postupu vrtania.

Súčasne pravda pokračovali potápačké pokusy. Czakó ešte v noci pri prvom pokuse s nargilou zlikvidoval všetky šnúry a lanká, ktoré viedli do siene kde chlapec zmizol. Zavadzali mu pri potápaní s hadicou. Celá séria flaškových potápačov potom dokonca nevedela najsť ani len Bránu rozmerov 2 x 2,5 m, ktorá viedla do klesajúceho kanálu. Až napokon Ivan Šimkovič na tretí pokus našiel bránu. Vtiahol cez ňu lano s oceľovou tyčou, ktorú vrazil do bahna na konci klesajúceho kanálu.

Po získaní informácie, že v Maďarsku už nie je ani jedna fungujúca baňa a že maďarská banská záchrana pre takýto charakter činnosti defakto neexistuje, teda nie je odkiaľ zobrať nadstavovacie vrtáky a pneumatické vrtné kladivo, a tiež informácia od Ondreja Bolačeka, predsedu Speleo Rožňava a zároveň aj zástupcu velitela HBZS v Nižnej Slanej, že najľahšia vrtná súprava s nadstaviteľnými vrtákmi váži ca. pol tony, zobrali poslednú nádej na možnosť vykonania vrtu do kaverny, kde trčal osamelý potápač.

V tom čase, v neďeľu podvečer dorazil na miesto aj Jaro Stankovič. Keď Jaro videl charakter pukliny ihneď navrhoval, že sa cez skalu prestriela pyropatrónmi. Pravda mal so sebou aj kompletné “nádobíčko”. Čas postúpil, chudák chlapec bol na druhej strane už celý deň a jeho reakcie začali byť trošku zmätené. Časový faktor začínal byť hrozivý a potápači ani po mnohonásobných pokusoch sa ďalej nedostali. Po krátkej porade s Jarom a so Zdenom sme usúdili, že sa nesmie zavrhovať možnosť záchrany suchou cestou a začal som presviedčať velenie záchrannej akcie o nutnosti razenia tunela pozdĺž pukliny. Potápači však vyžadovali ticho, a preto mojej prosbe sa nevyhovelo. Večer dorazil aj potápač Jozef Gliviak z Bratislavy, no ani on neuspel.

V pondelok ráno dorazila aj Hutňanova partia z Prahy. Priviezla sa však aj 100 m dlhá nargilová hadica, no po zmontovaní a veľkom nachystaní sa ukázalo, že je poškodená, a preto nepoužiteľná. Chlapci z Prahy tak dostali šancu zanoriť sa, ináč im hrozilo viachodinové čakanie kým sa neukončí “nargilovanie”. Kluci sa bez veľkých ovácií a požiadaviek na obsluhu nasúkali na malú oceľovú plošinu ca, 1,5 m štvorcového nad hladinou a traja z nich vydýchali po 300 barov napchatých 6 l dvojčat v kalných vodách statického jazera, kde sa hľadalo v hĺbkach okolo 15–20 m. Chlapci svojou skromnosťou, prístupom a akčným rádiusom prehľadávania si získali úctu prítomnej odbornej aj jaskyniarskej verejnosti. Gabovi neúspech nedal pokoj a popoludní to ešte zopakoval. Všetci sme mu veľmi fandili, no nešlo to. Chlapci sa zbalili, stroho zkonštatovali: “Kluci, nemáme na to” a odišli.

Celý pondelok sa miešali naše snaženia o razenie štôlne s potápaním, kde si potápači diktovali absolútne ticho trvajúce nekonečné hodiny (to aby bolo počuť laringofón cez nargilu) s nervozitou, ktorú stupňoval časový faktor napĺňajúci druhý deň osamoteného potápača v mokrom vezení. Po poludní som odtiahol nabok Pétera Tarodiho, ktorý už vtedy velil celej akcii a poukázal na nutnosť nepretržitého razenia suchej záchrannej cesty aj za cenu, že potápač bude trpieť rachot šramačky a kýblovanie do jazera, hoci aj za cenu, že bude musieť niektoré vety zopakovať dva alebo viackrát. Potápačské loby a Czakóova autorita však bola veľmi silná a ako mi to aj Tarodi neskôr potvrdil, neochvejne dôveroval tomuto pánovi mokrého remesla.

Podvečer po množstve neúspešných potápačských pokusov a tichu (myslím tým stíchnutie vrtačky a šramačky) v trhline sa začala Zsoltiho kríza (48 hodín samoty mokrý a bez spánku). Oznamoval, že aj keď sa zabije vyrazí naspäť cez vodu so zbytkom vzduchu, ktorý ešte mal.

Keď sa prejavili takéto známky sebevražedného úmyslu už aj Tarodi usúdil, že sa nesmie ďalej váhať a dal nám zelenú na razenie prielezu pozdĺž zvukovodnej škáry. Poveril ma organizovaním a koordinovaním tejto úlohy.

Zdeno Hochmuth predpokladal, že sa k tomu tak či tak dospeje a už v predstihu zmobilizoval Petra Holúbeka aj s dvoma chlapcami a uviedol do pohotovosti aj Kouteckého s chlapcami z Moravského krasu a aj mnohých ďalších, o ktorých vedel, že môžu byť užitoční.

Jaro Stankovič so svojim partnerom Vladom Kóňom a Robertom Borošom (Muťurom) nabehli do výlomu v pondelok večer o 18:00 a ťažili skalu ako sa len dalo. Maďari žasli nad tým, ako im to ide. Krátko na to dorazil Peter Holúbek s Petrom Vaněkom a Martinom Hurtajom, no museli počkať na výmenu Jarovej partie do rána 3:00. V noci aj nad ránom prebiehali sporadické potápačské pokusy. Mnohí potápači sa vytratili a s našim nástupom sa akoby prehĺbovala skepsa potápačov a rástla čoraz väčšia viera, že suchá cesta je reálna.

V utorok ráno dorazili moraváci a Petr Ondroušek s Jirkom Bučekom (Bubákom) hneď o 9:00 nabiehajú do prerážky. Išlo im to fantasticky. Nezastali ani na sekundu, preliezali sa navzájom, aby nemuseli loziť von a ja som nestíhal odpovedať prítomným zvedavcom na obdivné otázky, odoberať vedrá a púšťať vzduch na výplach.

Potápači napokon odkiaľsi vyčarovali aj tretiu, 75 m dlhú nargilovú hadicu, ktorá bola funkčná. Opäť nastupuje Czakó s novou nargilou, no už netrvá na absolútnom tichu, ale prijíma kompromis, že budeme raziť a podľa nutnosti stíchneme ak to bude treba. Konečne tento jeho pokus bol úspešný. Szilágyi zbadal jeho bubliny a my sme to Czakóovi oznámili cez telefon v nargile. Vtedy sa potápač už len tlačil dohora, až napokon aj jeho svetlo bolo viditeľné a po vynorení pri ňom a oznámení “meg van” vypukli ovácie radosti. Bolo to v utorok 29.1.2002 o 11:45 po 66 hod. samoty. Od tej chvíle prevládal optimizmus a tak ako na rady lekára mu potápači nosili teplé tekutiny a rôzne vylepšenia na jeho polohovanie a zlepšenie tepelného komfortu (tyčky, skladacie lôžko na mieru, neskôr aj spacák) sa v nás utužovala viera v jeho istú záchranu. Občas sa ešte prejavovali známky prepuknutia potápačského loby o prestíž a snaženie vyniesť Zsoltiho mokrou cestou. Czakó a aj lekár potápač Dr. Hajnal, ktorý k nemu dorazil v utorok večer, však kategoricky zamietli takúto alternatívu. Bola príliš riskantná a na dôvažok aj sám uväznený potápač mal panický strach z vody a bol rozhodnutý trpezlivo vyčkať dokončenie prerážky.

Ale ani s prerážkou to nebolo až také jednoduché. Vždy prichádzali akýsi šikovní špecialisti a chceli sa realizovať. Raz to boli strelmajstri, ktorí chceli odpaľovať vo vrtoch naraz niekoľko samotných rozbušiek. Bez upchávky to však nešlo a babrali sa s tým ako staré dievky. Potom zase prišli armádni špecialisti so semtexom a presviedčali o efektívnosti 1 až 2 g náloží. Túto alternatívu sme kvôli splodinám aj my aj potápači kategoricky odmietli.

Aj so samotnými maďarskými jask. záchranármi boli ťažkosti. Viacerí chceli silou-mocou vrtať a odpalovať pyropatróny. Mal som čo robiť, ustrážiť efektívnosť postupu. Kategoricky som im zakázal učiť sa na tejto akcii.

V stredu sa už nabehlo na štvorhodinové striedanie, rytmus, ktorý si želali raziči. Bolo to namáhavé najmä pre razičov, ktorí vrtali, strielali a šramovali. Ostatných mohli vystriedať čerství chlapi, ktorých bolo vonku neúrekom. Každý chcel proste pomôcť.

Prerážka už mala 7 m a bola stále neistota koľko ešte ostáva. Ráno sa preto telefonicky privoláva Marián Krčík z Bojnic, ktorého nám doporučili banskí záchranári s elektromagnetickým zameriavačom. Krčík dorazil na obed a o hodinu sme mali kvalitnú informáciu, že nás čakajú ešte 4 m prerážky. S už existujúcou plazivkou dlhou 7 m to bolo plných 11 metrov.

Na prerážku 4 metrov sme predpokladali ešte jeden dobrý deň. Od tej chvíľe sa už všetko dalo predpokladať a takmer na chlp pripraviť. Len naši chlapci raziči toho už mali plné zuby. Hnala ich však túžba preraziť čo najskôr a mať to za sebou. Výkon aký podávali je obdivuhodný a zaslúži si veľké uznanie.

Naozaj systematicky sa cesta záchrany začala raziť v pondelok o 18:00 a sekala sa bez prestávky do štvrtka 15,40, kedy Petr vyliezol a odovzdal plazivku lekárom. Celková dĺžka je 10,9 m, čiže denná efektívnosť ca. 3,5 m. Na rozrušovanie horniny sa použilo 5 000 ks pyropatrónov.

Registrovaný bol aj enormný výkon prítomných potápačov, ako aj ich obsluhy, či už to boli ľudia pri kompresoroch, transporte fliaš a výstroja dnu a von, či priamy servis nad vodou. Bolo vykonaných 143 ponorov a v rámci nich až 283 zanorení.

Nebola zanedbatelná ani logistika, ktorú zabezpečovali hlavne autá a ľudia Národného parku Aggtelek a zložky Civilnej obrany a Polície. Celkový počet priamych, evidovaných účastníkov je 233. Zapojili sa aj samosprávy okolitých obcí a miest. Prostí ľudia nosili potraviny, pekárne dodávali chlieb zadarmo a deti v školách zbierali čokolády pre záchranárov. Tí sa zase na každom kroku potkýnali do všadeprítomných zástupcov tlačených a elektronických médií, ktorý sa postarali o nevídanú publicitu.

K zdarnému koncu tejto záchrannej akcie pomohol celý rad šťastných okolností:

Prerazenie štôly života, ktorú neskôr maďarskí jaskyniari nazvali “Silágyi táró” (v preklade Szilágyiho štôla) je výrazný úspech slovenských a českých jaskyniarov.

Maďarskí jaskyniari, ale aj iní zainteresovaní ľudia nám v e-mailoch, telefonátoch aj osobne gratulujú za náš obdivuhodný výkon, za vysoký stupeň organizovanosti a profesionality, ktorej boli svedkami.

Aj touto cestou tlmočím ich gratulácie a poďakovanie všetkým, ktorí priložili ruku k tomuto zdarnému kolektívnemu dielu.

Turňa 27.2.2002

 

Zpět